Vyšiel som z cudzieho bytu. Dve hodiny ráno a všade noc. Noc, nie tma. Ulice sa v tejto dobe hrajú na vianočnú atmosféru a svetelné girlandy sú každých päťdesiat metrov na ulici. Padajúci sneh len zvýrazňuje ich žiaru. Na každej druhej lampe je niečo, čo má pripomínať hviezdu. Škoda takýchto Vianoc. Pamätám si krajšie vytváranie ich atmosféry ako takéto plytvanie.
Kráčam v kabáte a klobúku proti vetru, no sneh mi aj tak šľahá do tváre. Zachytáva sa na zarastenej tvári, zráža s dychom, topí sa a znova mrzne. Tak si potichu spievam, aby mi ústa úplne nezamrzli. Pieseň, čo mi práve znie v mysli, má zvláštny charakter - vie byť melancholická, vie byť veselá, vždy sa prispôsobí nálade a vždy ju doplní správnym spôsobom. Aj dnes je to tak. Rozmrazuje ústa, ktoré ešte by chceli mnohé povedať a mrazí myšlienky, ktoré treba utíšiť.
Čo je to nevera? Kedy je neverou? Stačí na to iba myšlienka?
Neurobil som nič. Vlastne, ja som ten bez záväzkov, ale napriek tomu s výčitkami. Voči sebe, voči nej, voči nemu, voči okolnostiam... voči počasiu. Milujem sneh, ale je mi ľúto toho chlapíka v traktore s pluhom, ktorý odhŕňa ulice o druhej ráno. Nezávidím mu jeho pracovnú dobu. A potom bude niekto ešte nadávať na cestárov, že si nerobia svoju prácu poriadne. To nie je len nepripravenosťou cestárov, ale ľudí všeobecne. Nečakane nám padne z neba zmena a ani inštinktívne nevieme, čo s ňou. Spohodlneli sme.
Kráčam. Sneh je hlboký, čižmy sa mi doň ponárajú a kroky ťažknú. Ani sa mi nechce ísť preč, z toľkého tepla. Škoda len, že to teplo, pochádzajúce iba z pocitu, myšlienky, nemá patriť mne. Akoby som si ho bral od niekoho iného. Niekoho, kto oň musí bojovať každodenne, aj keď si ho už dávno vydobyl. Niekoho, koho podvádzam každú chvíľu myšlienkou, aj keď ho ani poriadne nepoznám. Niekoho, s kým by som možno mohol byť inak priateľ. Niekoho, kto netuší, čo sa vo mne odohráva pri priateľskom objatí, kto netuší, čo sa odohráva v nej. Niekoho, kto ani nesmie vedieť, že pri každom tom objatí myslíme na bozk. Iba tichý, nežný, zimný bozk.
Je to nevera, hľadieť niekomu na pery, cítiť ich vôňu, chuť, jemnosť, prítulnosť, zmyselnosť, a pritom sa ich ani nedotknúť? Je to nevera, myslieť na ne kráčajúc nočným mestom? Je to nevera, snívať o nich v spánku aj v bdení?
Kráčam a chcem vedieť, prečo vždy keď získavame šťastie, kradneme ho niekomu inému. Ale nachádzam iba pred domom svoje stopy v snehu, ktoré som urobil pred tromi hodinami, keď som odchádzal. Boli moje, ale patrili inému človeku, ktorý smeroval inam...